V dnešnej dobe sú pre veľa zamestnancov nadčasy bežnou, a taktiež automaticky očakávanou súčasťou pracovného života. Zamestnávateľ túto skutočnosť šikovne schová za „flexibilný pracovný čas“, a tak vás možno ani nenapadne, že aj nadčasy majú svoje jasne dané pravidlá. Čo od vás zamestnávateľ v žiadnom prípade chcieť nemôže a kedy vám musí priznať náhradu za čas strávený prácou navyše?
Čo je to nadčas?
Prácou nadčas sa rozumie taká práca, ktorá je vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa, prípadne s jeho súhlasom, nad rámec stanoveného týždenného pracovného času alebo mimo rozvrhu pracovných smien. Nepatrí sem teda napracovanie voľných hodín alebo dní. Nariadenú prácu nadčas musí zamestnanec vykonať, inak by to zamestnávateľ mohol vyhodnotiť ako porušenie pracovných povinností.
Podľa zákonníka práce je možné požadovať nadčasy iba výnimočne. Môžu byť nariadené aj v dňoch pracovného voľna, avšak iba za špecifických podmienok. V týchto dňoch môžu byť zamestnancom uložené len absolútne nevyhnutné druhy prác, ktoré by v iné dni nemohli byť vykonané. Väčšinou sa jedná o opravné alebo inventúrne práce alebo pokrytie smeny za zamestnanca, ktorý sa do práce nedostavil.
Koľko hodín maximálne môžete pracovať nadčas?
Zamestnávateľ vám môže nariadiť prácu nadčas v maximálnom rozsahu 8 hodín týždenne a 150 hodín ročne, pokiaľ nebolo zmluvou stanovené inak. Tiež nemožno v práci tráviť viac ako 12 hodín denne (netýka sa samozrejme povolania, kde sú dlhé smeny dané povahou profesie). Výnimkou sú tehotné pracovníčky, zamestnanci starajúci sa o dieťa mladšie ako jeden rok a zamestnanci pracujúci na skrátený úväzok. Tým nadčas nariadiť nemožno.
Za prácu nadčas vám patrí príplatok v minimálnej výške 25 % priemerného zárobku, so zamestnávateľom sa ale môžete dohodnúť aj na poskytnutí náhradného voľna v takom rozsahu, v akom ste pracovali nad rámec stanovenej pracovnej doby. Pozor na to, že nadčas musí byť vždy vyslovene prikázaný alebo schválený zamestnávateľom.
